RECENZIA: WE WERE LIARS - E. Lockhart


Autor: E. Lockhart * Názov: We Were Liars * Rok vydania: 2014 * Žáner: Young Adult, Contemporary

O tejto knihe sa hovorí, že je najlepšie začať ju čítať bez toho, aby ste o nej čokoľvek vedeli. Veľká pravda. Je naozaj zložité niečo napísať, pretože dej je tak komplexne poprepájaný, že jednou vetou navyše by som mohla prezradiť viac ako by som chcela. 

Trochu ako Slávna Päťka: Mániodepresívna stretávka po piatich rokoch. Len sa v nej nachádza menej popisov pitia zázvorového piva a jedenia chlebíčkov. A viac vína.  A dospelákov. A psov. 
Cadence, spolu so svojimi tetami, bratrancami, sesternicami a kamarátom menom Gat trávi každé leto vo vile na súkromnom ostrove, patriacemu jej starému otcovi. Má 17 rokov a takmer žiadne spomienky na to, čo sa stalo na ostrove počas 15-teho leta. Bolo jej povedané, že mala nehodu pri ktorej utrpela zranenie hlavy. Počas 17-teho leta sa preto vráti na ostrov, kde opäť stretáva svojich troch najlepších kamarátov (sesternicu Mirren, bratranca Johnnyho a Gata - sú rovesníci a všetci na ostrove ich malú skupinku nazývajú Liars) a  pomaly spomína na udalosti spred dvoch rokov. 
Pár vecí je na We Were Liars naozaj výnimočných:
1. Atmosféra. Konkrétne atmosféra bezstarostného leta v izolovanom prostredí malého ostrova, ktorý je síce odrezaný od zvyšku sveta, ale natoľko iný a magický, že na tom nezáleží. Čas sa tam zastavil, pravidlá dodržiavané počas zvyšku roka neplatia. Neexistuje nič len slnko, more, melanchólia a krásne spomienky z detstva, ktoré sa premiešavajú s novými, možno ešte krajšími. Napriek tomuto všetkému je tam aj temnota, vďaka ktorej som mala počas čítania neustále pocit, že len čakám na výbuch bomby, že toto proste nedopadne dobre.
2. Priateľstvo medzi hlavnými postavami je takého toho pravého, celoživotného charakteru. Poznajú sa odmalička, vyrastali spolu, stretávajú sa vždy len v lete a následne o sebe mesiace nepočujú. No v okamihu keď vstúpia späť na ostrov sú stále najlepšími kamarátmi, lebo sa nič nezmenilo. Akoby boli ich reálne životy počas školského roka len nutným zlom, ktoré musia pretrpieť, aby sa mohli vrátiť späť tam kam skutočne patria. 
3. Opis postupného úpadku zámožnej rodiny.
Po prečítaní anotácie som si myslela, že to bude jedna z kníh o tom, aký odlišný život vedú tí nevyliečiteľne bohatí + neodmysliteľná romantická zápletka zámožná, chorľavá dedička vs. junák z ľudu. Nič z toho sa nevyplnilo. Teda nie úplne. Cadence bola normálna, dokonca skromná a bolo zaujímavé sledovať jej znovuprijatie do rodiny po skoro dvojročnej absencií. To platilo aj o ostatných parťákoch z jej spolku klamárov. Napriek tomu, že ich mami sa išli pozabíjať kvôli dedičstvu, boli proste nad vecou. 

Je to jedna z najlepších contemporary YA, kt. som v poslednom čase čítala. Pekná, inteligentná kniha. Reálne postavy. Skvelý nápad. Skvelý príbeh. Zvláštne podanie. 
Takmer celá je písaná krátkymi vetami.
Oddelene.
Každá v inom riadku.
Útržkovito.
Presne takto.
Skoro ma porazilo.
Možno by to nebol až taký problém, keby sa autorka až príliš nesnažila o extravagantné rozprávanie, ktoré miestami nebolo ani tak poetické a kvetnaté ako otravné.
Príbeh tiež rozpráva Cadence v prvej osobe prítomného času, vďaka čomu som mala občas pocit, že sa so mnou komunikuje zaostalé 11 ročné dievčatko. Poetické zaostalé 11 ročné dievčatko. Čo je najdesivejší typ zaostalého 11 ročného dievčatka.

Ale na toto všetko som si po pár kapitolách zvykla. Začalo mi to byť dokonca sympatické a asi v polke som mala pocit, že pre svoje obľúbené knihy objavila nového kamaráta. Čím som bola bližšie ku koncu vyzeralo všetko lepšie a lepšie. A potom nastal zvrat. Sú dva spôsoby ukončenia kníh, ktoré vyslovene neznášam. Prvým je keď dá autor čitateľom presne to čo chcú napriek tomu, že je to v priamom rozpore s celou filozofiou a odkazom knihy. Ako napríklad v Aristotle and Dante Discover the Secrets of the Universe (Benjamin Alire Sáenz). Bez posledných 50 strán jedna z najlepších kníh žánru. S nimi len slušný priemer. A tým druhým, možno ešte horším prípadom je ak autor napíše super knihu a nakoniec vysvitne, že vlastne nemal plán, ako ju ukončiť. 
No. Ale možno práve vďaka tomu je  We Were Liars tou tragickou a devastujúcou knihou, ktorú si môže každý hrdo položiť vedľa svojej domácej modly Johna Greena a roniť nad ňou slzy. Určite sa oplatí prečítať.   
Blogger Widget