RECENZIA: LONELY WEREWOLF GIRL (Kalix MacRinnalch #1) - Martin Millar


Autor: Martin Millar * Názov: Lonely Werewolf Girl * Séria: Kalix MacRinnalch #1 * Rok vydania: 2007 * Žáner: Young Adult, Fantasy

Mám problém. Prečítala som desiatky kníh, v ktorých upíri, vlkolaci, anjeli, démoni, víly, bohovia, goblini, škriatkovia, sukuby, elementálovia a neviem kto ešte, pobehovali po našom svete. Nemôžem však tvrdiť, že by ma nejak extra nadchli. 

Páči sa mi predstava niečoho nadprirodzeného, zakomponovaného do bežnej všednosti, ale okrem Dobrých Znamení (Pratchett, Gaiman) a Anansiho Chlapcov (Gaiman), mi z nejakého dôvodu žiadna nevyhovovala. Čo sa týka vlkolakov, je to asi najhoršie. Akoby ani neexistovala stredná cesta medzi otravnými YA, v ktorých sa (zväčša) autorky snažia postaviť celú trilógiu na romantickej zápletke a paranormálnymi romancami, určenými pre opustené dvadsiatničky, túžiace po alfa samcoch. Väčšina z nich by mala mať na obale výstražné nápisy v štýle: Bacha! Gang bang na strane 214! 

Áno. Pri hľadaní dokonalej vlkolačej knihy som čítala veci, ktoré už nikdy neodčítam...

Napriek tomu, že Lonely Werewolf Girl má od tej úžasnej knihy, ktorú som si vysnívala a s najväčšou pravdepodobnosťou neexistuje ešte ďaleko, je zatiaľ tým najlepším, čo som na danú tému našla. 

17-ročná Kalix zabila svojho otca, hlavu vládnuceho, vlkolačieho rodu, za čo bola vyhostené a teraz bezcieľne pochoduje po uliciach Londýna, uniká pred lovcami vlkolakov a fičí na droge laudanum. Klan MacRinnalchovcov preto potrebuje nového šéfa, čo by nemalo byť až také zložité. Všetci predpokladajú, že na miesto svojho otca bude jednohlasne zvolený najstarší syn Seraphen.  Nominovaný je však aj mladší Markus. Ani jeden nezíska dostatočný počet hlasov čím vypukne boj o to, komu sa podarí do ďalšieho splnu - kedy sa bude hlasovanie opakovať - získať viac prívržencov. A využívajú sa naozaj všetky presviedčacie prostriedky. Od sľubov, cez podplácanie, ošemetné služby a podpultové vraždy. Takže technicky tá istá zápletka, ako GoT, len sa tu ľudia menej vyzliekajú. Každému je jasné, že kľúčom víťazstvu bude Kalix. Ak sa ju Seraphenovi podarí chytiť a zabiť, získa tým hlasy staršej, konzervatívnej časti klanu, čo by znamenalo jasnú výhru. Ak sa  nej ako prvý dostane Markus a ochráni ju, nezíska síce nič, ale ani Seraphen a to je to, čo sa počíta. 

Nejde ani tak o boj medzi bratmi, ako o rozhodnutie, akým smerom sa bude vládnuci klan a jemu podriadení vlkolaci uberať. Buď sa budú držať tradícii, alebo sa naplno asimilujú do modernej spoločnosti. 

Najväčším plusom je, že nadprirodzená zápletka nie je rozvedená veľmi doširoka. Takmer jediným znakom, že ide o fantasy bolo to, že sa občas niekto, no ... premenil na vlka. Hlavnou témou knihy sú skôr tie úplne normálne, bežné, každodenné problémy, ktoré má v tej či onej podobe každý človek. A očividne aj vlkolak. Najjednoduchším vysvetlením bude keď poviem, že Kalix je deprimovaná, anorektická, keď nie sfetovaná, tak opitá, celkovo duševne narušená dievčina, ktorá si vo voľných chvíľach podrezáva žily. A presne toto isté platí o všetkých postavách. Každý má nejakú úchylku, problém, démonov minulosti, alebo nenaplnené túžby. Všetky motivácie sú tak dobre vysvetlené, že je takmer nemožné zvoliť si stranu. Žiadni záporáci, len odlišné pohľady na svet. Ja osobne som fandila všetkým, pričom som dúfala, že sa ich navzájom pozabíja čo najmenej. 

Kalix nie je ani tak hlavná, ako ústredná postava. Každý jej čin priamo, alebo nepriamo ovplyvňuje všetkých ostatných (a je ich tam naozaj dosť), ale nedostáva viac premietacieho času, ako ktokoľvek iný. V tomto je Millar veľmi liberálny, akoby chcel dať každému možnosť vyjadriť sa. Od členov klanu, cez ľudí, ktorí sa Kalix ujmú, po na móde závislú kráľovnú ohnivých elementálov, sesternice-o-ktorých-sa-nerozpráva, priekupníkov s ópiom či lovcov vlkolakov. Kapitoly, alebo skôr jednotlivé vstupy s odlišnými POV sú preto veľmi krátke. Tým veľmi myslím naozaj krátke, od 1 po 6 strán. Prirátajme k tomu cca 20 postáv a fakt, že kniha má takmer 600 strán.  Áno. Riadny mišung. Ale práve vďaka tomu tu veľmi vyniká  situačný humor, ktorý je síce jednoduchý a v mnohých prípadoch predvídateľný, ale v podaní jednotlivých postáv extrémne trefný. 

Lonely Werewolf Girl má však jeden dosť závažný problém, kvôli ktorému som počas celého čítania zatínala zuby, vyvracala oči, nahnevane zazerala a viacnásobne ju odložia s tým, že na niečo také nemám nervy. Štýl písania. Práve vďaka nemu sa okolo knihy vytvorili dva tábory. Jedni tvrdia, že je napísaná perfektne. Tí druhí, že nič horšie ešte nečítali. Pravda niekde medzi. Štýl písania je podľa mňa vo všeobecnosti dobrý, je však plný mnohých veľmi, VEĽMI zlých rozhodnutí. Je to jeden z tých prípadov kedy si autor neuvedomuje, že čitateľ je schopný si fakty pamätať dlhšie ako minútu, takže nie je nutné tie isté základné veci, každých 20 strán opakovať. Rovnako, ak postava vysloví nejakú myšlienku, nie je nutné, aby si to isté o dva riadky ďalej inými slovami pomyslela a naopak. Je pravda, že väčšina dialógov bolo skutočne vtipných, no v niektorých prípadoch sa snažil až príliš, takže aj týmto štýlom vzniklo pár tragédii. 

Napriek tomu je to veľmi zaujímavá kniha s komplexným dejom, realistickými, vtipnými postavami a ak nemáte problém v spisovateľov prospech občas zahrať blbého, za pokus to stojí už len preto, že je to jeden z obľúbených autorov Neila Gaimana. A ako to už u tých obľúbených autorov chodí, ťažko povedať, ktorý sa ktorým inšpiroval viac ale výsledok je takmer rovnaký. 
Blogger Widget