SYLVESTER, OR THE WICKED UNCLE - Georgette Heyer


Takže dnes Comedy of Manners, alebo skôr Comedy of Mistakes, lebo táto kniha je dôkazom, že situácia sa môže pokaziť na úplne všetkých možných, aj nemožných leveloch. 

Sylvester, vojvoda Saldforský, zistil, že mu ťahá na 30-tku a rozhodol sa, že už by sa veru aj oženiť patrilo. Toto býva väčšinou pasáž knihy, v ktorej vysvitnú hrdinove nereálne požiadavky. Ale Sylvester sa s tým nekašle. Nepotrebuje najkrajšiu, najbohatšiu, najlepšie vychovanú, alebo najsčítanejšiu nevestu. Jedinou podmienkou je, aby nebola neznesiteľná natoľko, že by s ňou nevydržal v jednej miestnosti. Jeho mama nad týmto prístupom len zalomí rukami, no nakoniec mu medzi rečou spomenie dcéru svojej mŕtvej kamarátky, ktorú sa Sylvester rozhodne omrknúť.

Phoebe má za sebou jednu neúspešnú sezónu v Londýne, počas ktorej sa jej síce nepodarilo uloviť manžela, ale dopodrobna sledovala správanie aristokracie. To, spolu s jej zmyslom pre humor, odporom voči manierom vyššej spoločnosti, a hnevom na nevlastnú mamu, ktorá sa z nej fyzickým násilím snaží vykresať (skôr vybičovať) dámu, nakoniec vyústi do napísania gotickej novely, zosmiešňujúcej Londýnsku spoločnosť. Keďže v jej knihe ide výlučne o satiru, rozhodne sa namiesto témy pospájať viaceré, veľmi nepravdepodobné udalosti, postavami sú karikatúry aristokratov, a do role hlavného záporáka pasuje jedného chlapíka so zlovestne vyzerajúcim, huňatým obočím.

Dúfa, že vydaním knihy získa dosť peňazí na osamostatnenie od rodičov (bez toho aby sa musela vydať), no jej majstrovský plán zrazu naruší príchod chlapíka s huňatým obočím, ktorý sa chce ženiť.

 A tu to začína. 

Zrazu sa na postavy zo všetkých strán vrhajú nepravdepodobné udalosti a nedorozumenia. Ak sa jedna vec náhodou vysvetlí, ďalšie tri sa vďaka tomu zamotajú. Dej je perfektne premyslený a poprepletaný dlhými, ale veľmi vtipnými historickými dialógmi, no skutočný žúr začne až po vydaní knihy, keď vysvitne, že v nej Phoebe omylom trafila až príliš blízko k čiernemu. 

Dalo by sa povedať, že je to romantická kniha, no najvyšším stupňom romantiky v knihách od Heyerovej (zatiaľ som ich prečítala len 5, ale toto mali spoločné) je, že niekto niekoho chytí za ruku, a následne sa všetci v miestnosť začnú červenať.

Vzťah medzi hlavnými postavami nie je žiadna insta-láska. Zo začiatku o seba nemajú absolútne žiaden záujem, dohodnú sa, že zo svadby nič nebude. O pár týždňov sa však stretnú v Londýne, kde nastáva úplne nová situácia, pretože Phoebe nie je v blízkosti nevlastnej mamy, pri ktorej nedokáže od strachu vykoktať pol slova. Nič jej nebráni v tom, aby otvorene hovorila, čo s myslí a kritizovala všetko okolo seba, vrátane Sylvestra. Ten kritiku rovnakou mierou vracia, ale tú čo dostal si berie k srdcu. Práve preto je Sylvester taká super postava. Robí veľa chýb, je odmeraný, od všetkého natoľko odosobnený, že si občas nevšíma veci a ľudí . Nerobí to však naschvál, ale zo zvyku, pričom okamžite, ako mu je vytknuté niečo, čo by mohol napraviť, ide a napraví to. 

A je pravda, že Sylvester a Phoebe síce nenašli lásku v takom tom tradičnom slovazmysle, ale našli niečo oveľa lepšie. Priateľstvo. Pretože napriek všetkým rozdielom, majú jednu veľmi dôležitú vec, ktorá ich spája. Rovnaký zmysel pre humor. 

"His sense of humour, too, was lively: often if a fatuous remark were uttered, or someone behaved in a fashion so typical as to be ludicrous, Phoebe would look instinctively toward him, knowing that he must be sharing her amusement. It was strange how the dullest party could be enjoyed because there was one person present whose eyes could be met for the fraction of a second, in wordless appreciation of a joke unshared by others: almost as strange as the insipidity of parties at which that person was not present." 

Najskôr bola Jane Austenová., potom dlho-dlho nič, až do chvíle, keď sa ten istý štýl rozhodla prebrať Georgette Heyerová. Aby zachovala autentickosť doby o ktorej písala, robila rozsiahle výskumy reálií a slangu. Možno práve preto išla viac do detailov, pretože tam, kde Jane píše o svete, ktorý pozná, pre čitateľov, ktorí v ňom žijú (vedia, aké sú ceny tovarov a služieb, čím si umývajú zuby a všetky tie veci okolo), píše ona pre ľudí, ktorí poznajú len hrubé obrysy. 

Klasickými hlavnými postavami v ich knihách sú mladé dievčatá z vyššej vidieckej, alebo mestskej vrstvy, ktorých poslaním v očiach spoločnosti je dobre sa vydať. Občas sa dostanú do zlej finančnej situácie, a buď sa zavesia na krk vzdialenejším príbuzným, alebo sú nútené pracovať ako vychovávateľky. Prácu však opúšťajú hneď po tom, čo dostanú ponuku na sobáš. 

Po druhej svetovej vojne však začali nové posuny v rodových rolách a to, čo bolo dovtedy bežné, už zrazu nestačilo. Georgette preto buchla päsťou do stola, spálila podprsenku a rozhodla sa urobiť zlom v žánri vytvorením aristokratickej hrdinky, ktorá pracuje nie preto, že by musela, ale preto, že chce, a baví ju to. Fajn. Dnes už je to v knihách bežná vec, ale niekto to musel urobiť ako prvý.

Autor: Georgette Heyer * Názov: Sylvester, or the Wicked Uncle * Rok prvého vydania: 1957 * Žáner: Klasika, Comedy of Manners

2 komentáre:

  1. Óoo, toto vyzerá dosť dobre (aj keď sa musím spamätať z toho názvu, Sylvester, or The Wicked Uncle, oh my... :D). Odporúčala by si to na začiatok s autorkou? Či sa ti niektorá z toho, čo si ešte čítala, páčila ešte viac?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No ... aj ja som po tom skočila kvôli názvu a teraz pozerám, že ono je to preložené aj do slovenčiny, ako Samoľúby vojvoda ... moje srdce krváca... Prečo? Prečo?
      Sylvester a Cotillion sú zatiaľ najvtipnejšie, tie ostatné sú skôr opisné a strašne dlho sa rozbiehajú... akože 140 strán, ty stále nevieš kto je hlavná postava, či vôbec nejaká príde, a malý naštvaný hlások v tvojej hlave kričí: Lang-wei-lig!
      Takže na začiatok určite Sylvestra, to je rana istoty.

      Odstrániť

Blogger Widget